Najväčšie ocenenie? Šalátové srdiečko!
O novej knihe, láske s Elánom na prvé dva pohľady, Bulharskom horore Joža Ráža, Smutnom Írovi i o tom, že dnes je strašne plytko. Spisovateľ, textár, dramaturg, scenárista, moderátor, v neposlednom rade i cestovateľ. Boris Filan.
V týchto dňoch sa na pulty kníhkupectiev dostala Vaša nová kniha Ako išlo oko na vandrovku. Môžete nám prezradiť, ako vznikala?
Knižka patrí do cyklu, ktorý sa volá Svet gombička. Pani Belopotocká navrhla, aby sme už neboli takí vážni, ako pri Tam-tamoch. Odvtedy cestujem a zbieram zážitky do knižky. Veľa si píšem, niekedy sú také chvíle, keď mám pohodu, že si sadnem a napíšem jednu celú kapitolu a niekedy si spravím iba poznámku. Ale napríklad keď takým jedným neuveriteľným trikom vnútil arabský obchodník bubon, o ktorom tvrdil, že mi ho daruje a potom zahral fintu, že mu zomrel švagor a nemá na cestu do nemocnice, to som sa tešil do hotela a rukou som si to celé napísal. Lebo som sa už nevedel dočkať, kedy to napíšem. Tak sa mi to páčilo.
Som testovací fotograf pre firmu Olympus a mám také aparáty, ktoré majú aj zvukové nahrávanie. Robím si taký plynulý zápisník. Na ceste vyfotím aj 1200, 1400 záberov.
Za svoju prácu ste dostali množstvo ocenení. Ktoré je pre Vás to najdôležitejšie?
Keď dostanem v nedeľu na obed celé šalátové srdiečko. Lebo vždy mi ho zjedol otec alebo sa po ňom načiahol môj syn. Viete, každé vyznamenanie, ktoré človek dostane, vyberá nejaká porota. Má to všelijaké kritériá: či ste sympatický, nesympatický... Jediné vyznamenanie, ktoré sa dáva zo srdca, je práve toto šalátové srdiečko. Moja manželka raz povedala: „čo sa sťažuješ, veď vždy si mal aspoň polovičku.“ Ale kto stojí o pol srdca? Viete, z husi sú najlepšie stehná, ale tie sú dve. Ale to srdiečko je len jedno. Mám toľko peňazí, že by som mohol ísť na trh a kúpiť si plno hlávkových šalátov. To ale nie je ono, to Vám musí niekto udeliť. Pravda je, že synovia sú už z domu, otca nemám, tak teraz dostávam to srdiečko ja a na to som pyšný.
Spolupráca Filan a Elán je popretkávaná neskutočným množstvom hitov, ktoré poznajú všetky generácie. Ako vznikla?
Otvorili sa dvere a v nich bol jeden sympatický, ostrihaný mladý čert - to bol Jožo. A nad ním – vtedy bol Vašo ryšavý, neviem, nejak mu vybledla tá ryšavosť – nakukli a povedali: „Dobrý deň, neviete prosím Vás, kde sedí pán Filan?“ Ja som povedal, že tu. Vtedy sa robil taký seriál, Novinky našej rodinky a pani Blaženka Kočtúchová potrebovala pesničky. Mne sa veľmi nechcelo, ale keď som videl Joža, podobný „kukuč“ som videl iba keď som bol vo Svetovom stredisku bojových umení v Tokiu, kam ma zobral náš veľvyslanec. Tam bol jeden vysoko zasvätený majster a ten mal ten pohľad, ako Jožo za mladi. Hneď sme sa spoznali, lebo tí ľudia, čo sa majú poznať, sa spoznajú za sekundu viac, ako tí, čo sa nemajú za celý život. A hneď som im ponúkol spoluprácu. Vznikli pesničky Mláďatá, Koľko a čo za to a ďalšie... Takže tá spolupráca bola láska na prvé dva pohľady.
Aj si niekedy uvedomíte, koľko úspechov ste dosiahli? V čom bol ich základ?
Pripomínam si každý večer pred spaním. Hovorím si, si dobrý, môžeš kľudne spať (smiech). My sme to zažívali a potom sme niečo z toho spravili. Myslím si, že bola doba, ktorá umožnila produkovať také veci. Dnes je strašne plytko. Všetko, čo sa vysloví hlbšie alebo tak, všetci si z toho robia srandu. Dnes ľudia nehovoria milujem ťa, ale hovoria, ako by povedal Micky Mouse svojej frajerke milujem ťa, lebo sa hanbia niečo povedať úprimne.
Chodíte na koncerty?
Nie, nikdy. Bol som dávno, pred 15 rokmi.
Potom by ste počuli, ako si ľudia spievajú piesne z Anjelskej dane...
Viem si to predstaviť (smiech). Ja som trošku inde aj vkusovo.
Keď sme pri Anjelskej dani, nachádza sa na nej aj pieseň Smutný Ír. Je jej príbeh skutočný?
To je z Piešťan. Boli sme u Jara Mišuru a on (Ír) tam sedel v bare a plakal, lebo sa zamiloval do jedného chlapca, ktorý tam brigádoval. Ja jediný som vedel po anglicky. Stále som nevedel, čo sa deje, prečo plače. „Prečo nejdeš za ňou?“, pýtal som sa. Lebo rodičia nechcú... A potom sme si vysvetlili, že ona je on. Ale viete: mám pre všetko ľudské veľké pochopenie.
Pieseň Rockerhotel dokumentuje stav po koncertoch Elánu? :-)
Ten text majú strašne dávno. Pár vecí som napísal teraz, určite dvanásť rokov predtým som nič také nerobil. Ja som strašne rád, že to tak s Elánom vyšlo. Tá režisérka, ktorá píše pod pseudonymom Matkin, tá mi zložila najväčšiu poklonu, akú som dostal. Pretože sme sa stretli na káve a ona povedala, že nechce nič, len mi chcela povedať, že by sme si s Jožom mali uvedomiť, že bez tých našich pesničiek by bol socializmus oveľa horší. A to je dobré, ak sa to podarilo.
Pripravujete už aj nový album Elánu?
Keď Jožo odíde, urobíme jednu novú dosku, ktorá má pracovný názov Bulharský horor. Bude to Jožova sólová platňa. Už máme asi päť vecí. Existuje jeden špičkový, svetový bulharský horor a ten je veľmi dobrý o tomto svete. A o tom som mu napísal pesničku.
Čo hovoríte na texty súčasných mladých interpretov?
To pre mňa neexistuje. Viete, už to mám za sebou. Ja som to robil ako profesionál, bol som hudobný redaktor, lektor... Oni spievajú pre svojich rovesníkov. Ja, keď chcem, tak si pustím cez Youtube Franka Sinatru alebo Amy Winehouse. Ja som taký konzervatívny. Keď vezmem mamu do auta a pustím jej Gipsy Kings alebo niečo také, tak mi povie, že čo to počúvam za stariny. „Daj si tam aspoň nejakého Marxa alebo Chemical brothers,“ hovorí mama, ktorá ich má rada, lebo starší syn ju to naučil počúvať. Takže neviem o tom nič, neviem sa k tomu vyjadriť.
Precestovali ste mnoho krajín, máte nejakú vysnívanú?
Mám letenky na Madagaskar, idem sa pozrieť, kde bol Móric Beňovský. Kniha sa bude sa volať Madagaskráľ. Musím navštíviť Šanghaj, pretože tam mám prenajatý byt, ktorý mi spravuje jeden Číňan. Mal by som sa vrátiť do Ruska, teraz by som chcel ísť do Petrohradu, lebo mám rozpísanú knihu, ktorá sa volá Vodka, duša, kaviár.
